Dá sa to vôbec? A ešte k tomu v joge jinovej! Vábivý clickbait oxymoron alebo skutočná realita?
Bohužiaľ, realita :). A tam by som niekde začala. Pri našich očakávaniach. Ale aj pri odkrývaní závoja všadeprítomných ilúzií. Často máme pocit, že človek, ktorý nám poskytuje nejakú službu v rámci well-beingu, by mal mať všetko „pohromade“. Alebo by mal byť minimálne ďalej než my sami. Moja vlastná skúsenosť – z oboch strán tohto procesu – však hovorí o inom. Lebo v prvom rade ľudskosť je to, čo nás definuje a odlišuje od iných druhov.
Začnem pekne od seba. Burnout. Niekoľkonásobný. V mnohých prípadoch neodhalený, lebo v čase, keď sa mi tieto veci diali, to ešte nebolo „moderné“. Nemali sme o psychickom zdraví, well-beingu a starostlivosti o seba také povedomie, ako je tomu dnes. A ak sa o tom hovorilo, tak často v hanlivom tóne: že nie ste dosť silný kus, keď vás „zloží“ práca. Lenže – nie je práca ako práca. Vyhorieť vo filmárskom priemysle, produkcii či reklame vôbec nie je ťažké, pretože požiadavky bývajú naozaj nadľudské. Zázraky na počkanie. Tie sa diali a podpísali sa. Nielen na mentálnom zdraví, ale aj na fyzickom. To som vtedy ešte netušila.
Ale tejto téme sa dnes nechcem úplne venovať. Vždy ma bavilo pozerať sa na veci z viacerých uhlov a trochu nekonvenčne. Túto fázu vyhorenia (nazvime ju pracovne prvá) chápali neskôr všetci – známi aj neznámi v mojom okolí. Ale ako sa dá, preboha, vyhorieť v joge? A ešte k tomu yinovej? „To je aký oxymoron?“ – spýtala sa ma nedávno jedna známa.
„To potom tá tvoja joga veľmi nefunguje, nie??? Jéééžiš, ty vyhoríš naozaj vo všetkom??? To asi niečo nerobíš dobre, keď sa ti toto nonstop deje. Ako môžeš pracovať s ľuďmi, keď si nevieš dať rady sama so sebou?“
Tieto a podobné vety sprevádzali môj ďalší burnout. Tentokrát už plne viditeľný, ale veľmi ťažko uchopiteľný. Hlavou mi vírilo milión myšlienok… Som naozaj tak slepá, že to nevidím prichádzať? Čo ak som slabý kus? Čo ak som neschopná s pokazeným mozgom? Čo ak moje doterajšie úspechy boli len zhoda náhod? A mala som vôbec nejaké? Ako môžem niečo odovzdávať ľuďom na druhej strane, keď mám „problém“ sama so sebou? A mnoho ďalšieho.
A namiesto toho, aby som spomalila, ešte viac som pridala. Veď to poznáte – všetky tie motivačné slogany hovoria: „Keď si unavený, pridaj.“ Tak som pridala. A poriadne. Netrevalo dlho a začalo mi postupne kolabovať telo. Napriek tomu, že všetky tieto prejavy poznám a svojim klientom by som okamžite poradila nasadiť spiatočku a oddychovať niekde pod palmami, ja som si to nedovolila. Namiesto toho som sa začala prepadať do čiernych dier, ktoré som dôverne poznala už z minulosti. Ešte viac podnietených faktom, že mi ani život na Bali „nepomohol“. K tomu všetky tie vety, ktoré som spomenula vyššie.
Takto nejako sa začala moja cesta do pekla. Aspoň tak som to vtedy vnímala. Nebolo to príjemné a väčší prepad na dno svojich síl som zatiaľ nezažila. A to si myslím, že som toho v živote zažila už naozaj veľa.
Momentálne je moje vnímanie iné. S väčším odstupom. Aj keď stále nemám vyhraté, viem, že práve tu sa začala moja cesta k lepšiemu pochopeniu samej seba. K novým uvedomeniam na úplne inej úrovni. A tým nemyslím žiadny „ezo bullshit“, o ktorom by som vedela rozprávať hodiny. Myslím tým ozajstné pochopenie samej seba. Takto sa (možno) začala moja cesta k uzdraveniu. Nielen psychiky, ale aj fyzického tela.
A ako sa teda dá vyhorieť v pozícii lektorky mojej milovanej yin yogy, ktorá sa primárne zameriava na reguláciu nervového systému?
Jednoducho.
Burnout nie je často o tom, akú prácu robíte. Veľakrát to dokonca ani nie je o toxickom pracovnom prostredí (aj keď to vie výrazne prispieť). Je to o našom modus operandi, ktorým sa riadime vo svojich životoch.
A ako teda k tomu vyhoreniu došlo a prečo? O tom vám napíšem nabudúce. Nech tento priestor nezahltím hneď na začiatku.
Yoga nemusí byť ďalšia vec, ktorú musíme robiť dokonale.
Možno jej podstata nie je v tom, koľko hodín odučíme, koľko pozícií zvládneme alebo ako veľmi sa dokážeme posúvať. Možno niekedy stačí vrátiť sa k tomu, prečo sme s ňou vôbec začali.